Tóny času

Autor: Mária Pachová | 27.2.2014 o 16:06 | (upravené 1.3.2014 o 16:47) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  52x

Kráčam alejou listnatých stromov. Jemný letný vánok sa mi pohráva s vlasmi a moja nová biela sukňa sa hompáľa ako zvon. Idem stále ďalej a ďalej... Chcela by som sa vám aj predstaviť. Som Alica. Alica z krajiny zázrakov? Možno je to pravda...

 

Je niečo po ôsmej večer. Večerné prechádzky milujem a celý deň sa na ne teším. Z času na čas vezmem so sebou aj nášho psa, ktorý sa môže konečne slobodne vybehať. Bývame v malom byte na sídlisku, kde sa mu veľa voľnosti nedostáva. Dnes som sama. Už dávno som sa chystala, no nemala som čas. Žijem už totiž v pracovnom svete, bez kúska voľného času. Občas mám pocit, že už ani nežijem. Zanedbávam rodinu i priateľov a stále len pracujem. Koľkokrát som si povedala, že s tým prestanem! Je to skoro ako fajčenie. Musíte mať pevnú vôľu, no tú som ja nikdy nemala. Vrátim sa teda k mojej, zatiaľ dosť záhadnej, prechádzke.

Túto aleju mám rada už od detstva. Keď som bola malá, brával ma sem môj otec. Chodili sme tu aj s mojím malým bratom. Na jeseň sme tu púšťali šarkanov. V zime sme stavali snehuliakov, alebo sme sa korčuľovali na neďalekom rybníku. Keď nastala jar, tak sme naháňali motýle. Potom prišlo leto. Toto ročné obdobie sme mali zo všetkých najradšej. Chodievali sme na výlety, kúpavali sme sa v čistom rybníku. Večer sme sa oháňali rukami, aby nás nedoštípali komáre. Naháňali sme sa a skákali po stromoch.

To všetko je však čas minulý. Čas i doba sa menia. Už sa ani nenaháňame, ani nechytáme motýle. Ostalo iba pár zožltnutých fotiek a spomienok. Veď aj teraz sa mi niekde hlboko v mysli postupne vynárajú. Pohľad na rybník z drevenej lavičky sa ani po rokoch nezmenil. Iba stará vŕba sa sklonila o čosi bližšie k hladine vody. Podídem bližšie k rybníku a nakloním sa nad hladinu. Odraz, ktorý teraz vidím, je celkom iný. Odrážam sa v ňom už iba ja. A úplne iná. Detská a nevinná tvárička sa celkom zmenila. Nič však netrvá večne. Jediná vec, ktorá je tu stále so mnou, je božský pokoj. Vetrík šantí s listami smutnej vŕby a rýchlo pobehuje po hladine rybníka. Vtáky ešte stále spievajú. Akoby to bolo iba včera, keď sme ich s malým bratom naháňali po dlhej aleji.

Z odstupom času sa na toto miesto pozerám celkom inak. Je tu síce stále nádherne, no chýbajú tu ľudia, ktorí toto miesto robili kúzelným. Rozmýšľam, či aj iní takto ako ja vpadli do víru pracovného života. Nemajú čas na deti a dokonca ani na svoj vlastný život. Doba sa mení a my s ňou.

Zatváram oči a opriem sa o ošúchané operadlo lavičky. Slnko už pomaly zapadá a sfarbuje oblohu. Dlho som hľadala zázrak, no našla som ho až tu. A to v jednoduchom západe slnka. Takto rozprával aj Malý princ, ktorý sa na západ slnka mohol pozerať aj niekoľko hodín. Vtedy ubiehali jeho najšťastnejšie chvíľky života. Som teda ako Malý princ? Som Alica z krajiny zázrakov? Tak o tom už teraz vôbec nepochybujem.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Zrušenie amnestií podporila väčšina, Mečiara podržia Smer a SNS

Parlament schválil aj vládnu deklaráciu, ktorá amnestie odsudzuje.

KOMENTÁRE

Prečo politici kričia: Ste nepriateľ národa

Reuters, Guardian, Politico a Economist nechceli poškodiť Slovensko.

KOMENTÁRE

Lexu by azda dokázala dostať ultraprecízna formulácia

Deklarácia, čo navrhuje Fico, je výborná forma, ale zlý text.


Už ste čítali?